Vo štvrtok 24. februára uplynie 130 rokov od narodenia spisovateľa
Konstantina Alexandroviča Fedina, dlhoročného predsedu sovietskeho Zväzu
spisovateľov.
Konstantin Alexandrovič Fedin sa narodil 24. februára 1892 v meste
Saratov v rodine majiteľa papiernictva. V roku 1901 začal v rodnom meste
navštevovať obchodnú školu, ale keďže ho od detstva priťahovala
literatúra a nechcel ísť v otcových šľapajach, odišiel v roku 1907 bez
vedomia rodičov do Moskvy a o rok neskôr nastúpil do Kozlovskej
obchodnej školy. V rokoch 1911 až 1914 študoval na Moskovskom obchodnom
inštitúte. Práve v tomto období prvý raz publikuje pod pseudonymom
Indefak v časopise Novy Satirikon.
S cieľom zdokonaliť sa v nemčine prišiel v roku 1914 do Nemecka, avšak
po vypuknutí prvej svetovej vojny skončil ako občan nepriateľského štátu
v nemeckom zajatí. Roky strávené v Nemecku sa stali spisovateľovi
cenným materiálom na napísanie jeho najznámejšieho diela Mestá a roky
(1924), ktorý priniesol Fedinovi značnú popularitu aj v zahraničí. Ide o
prvý veľký román sovietskej literatúry zachytávajúci osudy inteligencie
v revolučnom Rusku.
Do Moskvy sa vrátil až v roku 1918 v čase zúriacej občianskej vojny. V
septembri toho istého roku začal pracovať na Ľudovom komisariáte osvety.
V novembri nasledujúceho roku odišiel do mesta Syzraň, kde napísal
poviedky Šťastie a Ujo Kiseľ.
V 20. rokoch minulého storočia sa stal Konstantin Fedin zakladajúcim
členom petrohradskej avantgardnej skupiny nazývanej Serapionovi bratia.
Táto literárna skupina, ktorá požadovala slobodu v literatúre i umení,
pričom sa snažila uplatňovať nové umelecké formy nevyhýbajúc sa
experimentom, vznikla v roku 1921.
Široký obraz predrevolučného Ruska a prvých rokov sovietskej moci
ponúkol v románe Bratia (1928). Usiloval sa v ňom hlbšie opísať
psychologický i filozofický údel človeka a umelca v podmienkach
vyostreného triedneho boja v čase občianskej vojny.
Konstantin Fedin je tiež autorom románov Únos Európy (1933-1935) a
Sanatórium Arktur (1940). Od začiatku roka 1943 pracoval nad trilógiou
Prvé radosti (1943-1945), Neobyčajné leto (1945-1948) a Oheň (1949 -
tento román zostal nedokončený). Úlohu veľkého ruského spisovateľa
Maxima Gorkého na tvorbu začínajúcich sovietskych spisovateľov priblížil
v knihe Gorkij medzi nami (1968). Ešte pred tým, v roku 1957, napísal
svoje memoáre Spisovateľ, umenie, čas.
Po skončení druhej svetovej vojny pôsobil Konstantin Fedin od novembra
1945 do februára 1946 ako osobitný spravodajca denníka Izvestija na
Norimberskom procese s nacistickými zločincami.
Aktívne sa zapájal aj do spoločenského a politického diania. V roku 1958
sa stal členom Akadémie vied Sovietskeho zväzu, bol poslancom
Najvyššieho sovietu a v rokoch 1959 až 1977 stál na čele sovietskeho
Zväzu spisovateľov.
Avšak Fedin nevystúpil na obranu jedného z najvýznamnejších ruských
spisovateľov, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 1958 Borisa
Pasternaka, s ktorým sa pred tým 20 rokov priatelil a dokonca ho
odhováral, aby toto prestížne ocenenie odmietol. A v auguste 1973 bol
Fedin jedným zo signatárov vyhlásenia sovietskych spisovateľov, ktorí
odsudzovali opozičné aktivity spisovateľa Alexandra Solženicyna,
nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1970) a ľudsko-právneho aktivistu
Andreja Sacharova, nositeľa Nobelovej ceny za mier (1975).
Konstantin Alexandrovič Fedin zomrel 15. júla 1977 vo veku 85 rokov v
Moskve, kde je aj pochovaný na Novodevičom cintoríne. Je po ňom
pomenované námestie v Saratove a tiež ulica v Moskve i v bratislavskej
Petržalke.